Choď na obsah Choď na menu
 


Milost Ducha - evanjeliovy NOVY ZAKON

Nie vsetky milosti su  pre vsetky duse.

Z dennika sestry Faustiny:

" Viem o tom ze milosti,ktore mi udeluje Boh,

su neraz VYLUCNE pre niektore duse."/579/

 

BOZIE MILOSTI SU POTREBNE PRE SPASU DUSE.

 

Z katechizmu:

1692. Sviatosťami a modlitbou dostávajú Kristovu milosť a dary jeho Ducha,

ktoré.........

 1699 Život v Duchu Svätom uskutočňuje povolanie človeka .Spočíva v láske k Bohu a v ľudskej solidarite. Je nám udelený nezaslúžene (z milosti) ako spása

 1949 Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom potrebuje spásu od Boha. Božia pomoc mu prichádza v Kristovi prostredníctvom zákona, ktorý ho riadi, a milosti, ktorá ho posilňuje:
„S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (
Flp 2,12-13)

1950 Morálny zákon je dielo Božej múdrosti. V biblickom zmysle ho možno definovať ako otcovské poučovanie,(53) ako Božiu výchovu

1951 Zákon je norma správania.... Morálny zákon predpokladá racionálny poriadok medzi stvoreniami, ktorý Stvoriteľ svojou mocou, múdrosťou a dobrotou stanovil pre ich dobro a vzhľadom na ich cieľ.

„Jedine človek [spomedzi všetkých živých tvorov] sa môže chváliť tým, že bol hodný dostať od Boha zákon. Ako rozumový tvor, schopný chápať a usudzovať, má sa riadiť racionálnou slobodou,(301) podriadený tomu, ktorý mu všetko podriadil.

1963 Podľa kresťanskej tradície je svätý, duchovný a dobrý zákon ešte nedokonalý. Ako vychovávateľ (1610) ukazuje, čo treba robiť, ale sám od seba nedáva silu, milosť Ducha Svätého na jeho plnenie.(2542) Keďže nemôže pozbaviť hriechu, zostáva zákonom otroctva. Podľa svätého Pavla jeho úlohou je najmä odhaľovať a ukazovať hriech.  Napriek tomu zákon zostáva prvou etapou na ceste do Kráľovstva. Pripravuje a disponuje vyvolený národ a každého kresťana na obrátenie a na vieru v Boha Spasiteľa

1964„V období Starého zákona boli… niektorí ľudia, ktorí mali lásku a milosť Ducha Svätého a očakávali najmä duchovné a večné prisľúbenia. Podľa toho už patrili k Novému zákonu. Podobne aj v období Nového zákona sú niektorí telesní ľudia, ktorí ešte nedosiahli dokonalosť nového zákona. Týchto bolo treba i v Novom zákone(1828) priviesť k čnostným skutkom strachom pred trestami a niektorými časnými prisľúbeniami. Starý (zjavený) zákon dával síce prikázania lásky, ale nedával Ducha Svätého, skrze ktorého ,Božia láska je rozliata v našich srdciach‘ (Rim 5,5).“

1965 Nový alebo evanjeliový zákon je na tomto svete dokonalosťou Božieho zákona, prirodzeného i zjaveného.(459) Je Kristovým dielom a je vyjadrený najmä v reči na vrchu.(581) Je aj dielom Ducha Svätého a skrze neho sa stáva vnútorným zákonom lásky: „Uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu… Svoje zákony vložím do ich mysle a vpíšem do ich srdca; a budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom“ (Hebr 8,8-10). (715)

1966 Nový, evanjeliový zákon(1999) je milosť Ducha Svätého daná veriacim vierou v Krista. Pôsobí prostredníctvom lásky a používa Pánovu reč na vrchu, aby nás učil, čo máme robiť, a sviatosti, aby nám dal milosť to aj konať.

===========================================================

 

 Zdroj:http://www.zones.sk/studentske-prace/nabozenstvo/4789-bozia-milost-a-zasluha/

Božia milosť a zásluha

Milosť Božiu rozdeľujeme:
- Habituálnu (posväcujúcu) – posväcuje dušu ako trvalá dispozícia, na spôsob sily, ktorá sa týka celej bytosti
- Aktuálnu (pomáhajúcu) – posväcuje dušu prechodnými hnutiami, z príležitosti konania skutkov

Milosť pomáhajúca:
Je vnútorná, nadprirodzená pomoc, ktorú Boh zdarma dáva človekovi na spôsob prechodného hnutia, aby vykonával spasiteľné skutky. Usmerňuje naše skutky smerujúce k nášmu nadprirodzenému cieľu

 

Milosť pomáhajúca vzhľadom na slobodnú vôľu človeka rozdeľujeme:

- Milosť predchádzajúca (vzbudzujúca) – je nadprirodzené hnutie, ktoré predchádza slobodný, neuvedomelý čin a povzbudzuje mohutnosti duše ku konaniu
- Milosť následná – je nadprirodzený vplyv, ktorý nasleduje po prvom hnutí milosti a sprevádza našu slobodnú, uvedomelú činnosť a udržuje ju

Hoci sa v Svätom Písme výraz „milosť pomáhajúca“ výslovne nevyskytuje, Sväté Písmo predsa hovorí o duchovnej realite, ktorú môžeme milosťou pomáhajúcou nazvať.

Milosť konečného zotrvania:
Milosť konečného zotrvania vytrvalosti je súhrn všetkých vnútorných a vonkajších pomáhajúcich milostí, pomocou ktorých niekto môže vytrvať. Ani človek ospravodlivený nie je schopný prirodzenou silou uchrániť sa za dlhší čas všetkých všedných hriechov.

Milosť pomáhajúca:
Milosť pomáhajúca – uzdravujúca je potrebná na premáhanie jednotlivých všeddných hriechov. Človek si vlastnými silami nemôže nadprirodzenú milosť ani získať, ani v sebe vzbudiť, ani zaslúžiť.

Posväcujúca milosť:
Je nadprirodzený dar, ktorý nám nadobudol Ježiš Kristus svojou obetou. Je to trvalá duchovná vlastnosť, ktorá pôsobí na bytie človeka.
Milosť posväcujúca je trvalá vlastnosť (habitus), ktorá stvárňuje dušu na Božiu podobu. Ničí hriech a posväcuje dušu.

Má tieto účinky:
- spája nás s Bohom
- povznáša nás nad prirodzenosť
- robí nás účastnými na nestvorenej Božej prirodzenosti a tak podobnými Bohu, čo sa týka dokonalosti, poznania a svätosti
- uvádza do duše Najsvätejšiu Trojicu
- stávame sa Božími priateľmi a prijatými Božími deťmi, ničí v duši hriech
- vlieva do duše nadprirodzené dary Ducha Svätého

Milosť posväcujúcu vlieva do duše Duch Svätý:
Duch Svätý je prítomný v duši človeka svojou zvláštnou činnosťou ako jej účinná príčina a utvára i udržiava v duši človeka milosť a vliate čnosti. Ďalej je prítomný aj svojím bytím a

 

 

Rozdiel medzi milosťou a ospravedlivením:
Milosť posväcujúca je príčinou ospravodlivenia, nie samým ospravodlivením. Milosť posväcujúca dáva dobrým skutkom záslužnú hodnotu. Milosť Božia odpúšťa, ničí, odníma a zmýva hriech, čiže ho ničí v duši človeka úplne. Je dosť silná, aby nás očistila a posvätila. Účinkuje bez ohľadu na počet a veľkosť hriechov. Milosť síce neničí náklonnosť k hriechu zo zvyku, ale vždy vyhladí všetko zlo hriechu. Boh ju udeľuje, keď sa kajáme (krst a sviatosť zmierenia, príp. v samom okamihu dokonalá ľútosť) a odoberá keď ňou hriechmi opovrhujeme.

Všedné hriechy:
Neumenšujú ani neničia milosť Božiu. Všedný hriech neobsahuje opovrhnutie Bohom a preto neznemožňuje dosiahnuť posledný cieľ – večný život. Preto Boh pre všedný hriech milosť neodníma. Ťažkým hriechom sa milosť posväcujúca stráca z duše.

Vlastnosti milosti posväcujúcej:
- Neistota – nikto si nemôže byť istým svojím ospravodlivením bez zvláštneho zjavenia
- Nerovnakosť – milosť posväcujúca sa nerovnako nachádza ospravodlivaných a môže sa zveľaďovať dobrými skutkami
- Stratiteľnosť – milosť posväcujúca sa stráca každým smrteľným hriechom

Strata milosti posväcujúcej:
Vliata láska sa stráca spolu s milosťou posväcujúcou. Viera – dogma: Kto by povedal, že keď sa hriechmi stráca milosť, stráca sa aj viera, nech je vyobcovaný.
Nádej – strácame spolu so stratou viery alebo zúfalstvom. Vliate mravné čnosti a dary Ducha Svätého sa strácajú spolu so stratou milosti.

Zásluha:
Právo na odmenu; širšie aj úkon, ktorým sa dobro (úslužnosť) vykonáva.

Zásluha zo spravodlivosti:
Môže vyplývať z dohody – právo presné – absolútne. Kto vykonáva úslužnosť, má presné právo aj na odmenu a kto úslužnosť prijíma, má z presnej spravodlivosti povinnosť dať primeranú odmenu.

Zásluha zo slušnosti:
Môže vyplývať zo vzťahu závislosti napr. otec a syn vtedy je to právo presné – relatívne. Ale veci, ktoré by povedzme otec synovi sľúbil, stávajú sa potom zo strany syna zásluhou zo spravodlivosti.
Človek nikdy nemá presné absolútne právo na odmenu zo strany Boha. Môžeme hovoriť o práve presnom relatívnom, ktoré sa zakladá na Božích prisľúbeniach.

Záslužný skutok:
Je dobrý čin vykonaný v prospech druhého, ktorý má byť odmenený zo spravodlivosti alebo zo slušnosti. Avšak bez prijatia druhého nemôže mať zmysel zásluhy.

Podmienky zásluhy:
· Zo strany človeka – aby žil a aby bol v stave milosti
· Zo strany skutku – skutok slobodný, mravne dobrý, nadprirodzený (v princípe i v pohnútke)

Predmet zásluhy zo spravodlivosti:
Zveľadenie milosti posväcujúcej, večná sláva, zveľadenie tejto slávy.

O oživovaní zásluh:
Zásluhy zničené hriechom oživnú, keď sa hriešnik znova ospravodliví. Vzhľadom na večný život sú skutky: smrtonosné (zlé vstave hriechu), mŕtve (dobré v stave hriechu), živé (dobré v milosti), umŕtvené (zásluha vyhasená hriechom), oživené (zásluha po nadobudnutí ospravodlivenia).